Cynický biológ v Kanade - kapitola prvá

Autor: Peter Macsek | 11.9.2018 o 10:11 | (upravené 14.9.2018 o 0:41) Karma článku: 10,20 | Prečítané:  5510x

Zápisky slovenského chlapca z Masarykovej univerzity, strateného v jednej z najtolerantnejších krajín sveta.

„Ďaleko, krásna príroda, dobré školy, vysoká životná úroveň a žiadny Trump“, to asi najlepšie zhŕňa dôvod môjho rozhodnutia pol roka oxidovať práve kanadský vzduch. Nie je však jediný. Ako inak by som zistil, ako rýchlo tancuje polárna žiara po nočnej oblohe? A či sú stereotypy o Kanaďanoch len úžasne vtipné alebo aj pravdivé? A kde sú rozdiely medzi Európou a Severnou Amerikou najviac priepastné? (ó áno, pozerám sa na teba, „stredne veľká“ porcia hranoliek) 

Dnes je mi však jasné, že sa dozviem nielen odpovede na prvoplánové otázky vyššie-spísaného typu, ale že mi semester v Kanade poskytne náhľad do trochu hlbšieho bahna tunajšej kultúry, než akú by som mal možnosť spoznať počas klasickej, 10-dňovej dovo s polpenziou. Tak teda začnem.

Peťkov stret s realitou

Fungovať to bude tak, že si na začiatok vždy vylejem srdiečko pár vetami o tom, čo som robil a čo som si pri tom myslel. Následne bude forma zanikať a ku koncu článku čakajte skôr výberové fotky s komentármi, pretože fotka je predsa len stokrát záživnejšia ako próza písaná živočíšnym fyziológom...

Kultúrny šok vie byť zákerná opacha – a to som bol pripravený na mrakodrapy, infarkt-indukujúce jedlá, dokonca na miestny akcent, proste americký starter-pack zo seriálov a správ.  Avšak náhle presýtenie všetkých zmyslov cudzími vnemami nie je jediná zbraň, ktorú tento šok používa. Nie nie, môže to byť tichý, vtieravý zákerák, a udrieť naplno až v momente, keď nedokážete spláchnuť tunajší záchod. A potom zapnúť sprchu. A potom vypnúť klimatizáciu. A potom použiť bankomat. Akceptovanie reality je zásadný krok v prekonaní kultúrneho šoku (a realita stále plávala v záchodovej mise). Našťastie je v Kanade vždy niekto, kto vám buď rád pomôže, alebo je pomoc vyslovene ich práca (pozn.: záchod som nakoniec spláchol bez pomoci druhých... sľubujem, fakt!).

FUN FACT: rád používam slovo ‚fakt‘. Problém je, že výslovnosť je na chlp zhodná s anglickým ‚fucked‘. Inými slovami, pokiaľ sa ho neodnaučím používať v konverzáciách s mojou českou kamarátkou, tak som fucked, fakt.

Iné pozorovania sú príjemnejšie. Na cestách širších ako moje čelo jazdí jedno monštrózne veľké SUV za druhým. Od spotreby nafty týchto mega áut je väčšia hádam už len srdečnosť ľudí za ich volantmi. Keď sa stiahne okno, väčšinou z neho nevypadne nadávka či ohorok cigarety, ale normálne ponuka zvezenia na intrák, alebo aspoň nasmerovanie k obchodu*. Musím sa priznať, že ma takéto prejavy altruizmu kladne fascinujú... možno ich robíme doma málo, alebo ich robia Kanaďania priveľa – každopádne, pocit z nich je jednoducho skvelý.

... a ŠPZ-tky tu majú iba vzadu: no proste úplný Jupiter 

* – zatiaľ nemám štatisticky významnú vzorku, ale sľubujem, že hneď ako mi niekto ukáže prostredník, napíšem to do errat.

Stereotypy sú zábava

Študujem v Saskatoone, čo je pomerne malé mesto v strednej časti krajiny, ktoré je príliš ďaleko od metropol východu aj západu. Taká Rimavská Sobota Kanady. Tu podobnosti však viac-menej končia. V srdci mesta, prezývaného Parížom prérií (kvôli množstvu mostov, parkov a vyberanej kuchyni – o tej viac neskôr), sa nachádza University of Saskatchewan, moja čoskoro budúca bývalá škola. Množstvom študentov a pozíciou v rebríčku veľmi podobná Masarykovej univerzite, avšak zásadne odlišná z perspektívy študentského života**.

Kampus je neuveriteľne multikulúrny. Študujú, učia a pracujú tu ľudia z obrovského množstva krajín všetkých obývaných kontinentov. Rôznorodosť pripomína tú najexotickejšiu bielu študentskú pečať: prirodzene, domáci kanadskí belosi tvoria základ, ale takpovediac v každom zahryznutí nájdete buďto hrozienko, kúsok želé alebo  arašid. Tolerancia ku koncentrácii melanínu v koži a miestu narodenia je sprevádzaná aj otvorenosťou voči všetkým orientáciám. Žiadna farba dúhy sa tu nielenže nemusí báť diskriminácie, ale dokáže tu nájsť atmosféru rovnocennosti a spolupatričnosti.

Ale stereotypy sú stále obrovská prča, takže keď nám náš Indonézsky kamarát prerozprával príbeh o tom, ako im doniesla mama psa z reštaurácie, ale vydržal im iba týždeň, rechtali sme sa dobré 3 minúty***. Lebo na konci dňa, pokiaľ si zo seba dokážeme urobiť srandu, nenávisť nedostane šancu (#deep). Ten večer sme strávili vzájomným overovaním pravdivosti kultúrnych predsudkov – zatiaľ čo nám Valentine z Francúzska vysvetľovala, koľko krát ju môžeme pobozkať na líce bez toho, aby sme boli za úchylov, ja som učil Danila z Brazílie, ako urobiť poriadny Slav-squat s pätami pekne za zemi. Pri tom všetkom sme sa obžierali „stredne veľkou“ porciou klasickej kanadskej delikatesy ‚Poutine‘, čo sú hranolky so syrom poliate univerzálnou hnedou omáčkou a LDL-cholesterolom . A Chutí to presne tak ako to znie. Božsky.

** - O samotnej výuke a výskume budem hovoriť v samostatnej kapitole, teraz som chcel zabrdnúť do mimo-akademických pozorovaní.

*** – Keď dostal chlapec priestor vysvetliť, že to bolo šteniatko, ktoré našli *pri* reštaurácii, a že sa ho museli po týždni vzdať, lebo šteňa vyžaduje veľa starostlivosti, mali sme už dávno v hlavách predstavu o psom sotéčku

Oh, ak ste čakali nerozmazané, alebo nebodaj kvalitné fotky, tak tie nájdete až v ďalšej kapitole, keď mi príde foťák (shout-out to Nattmikk and Radosval za pomoc pri výbere). Bude konečne aj príroda!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočner sa aj z väzby zbavuje majetku, založil osem bytov v Bratislave

Vo štvrtok bude súd rozhodovať, či vo väzbe ostane.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kto sa najmenej teší na Kosíkov návrat na Slovensko

Kosík chce vypovedať o únose aj Lexovi.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nie, OSN nemôže napísať, že migrácia sa zakazuje

Nech sa páči, pán Lajčák, vysvetľovať globálny kompakt kolegom aj voličom.


Už ste čítali?