Ahojte! Už je to takmer mesiac, čo som vymenil Československo za Veľký Biely Sever. Samozrejme bielym sa stane až v zim........ NIE, nie, prvý sneh tu napadol 20. septembra. Toľko k nádhernému Saskatoonskemu babiemu letu. Super... Príjemných bikinových 25 stupňov sa v priebehu týždňa zmenilo na -1, čo domácich stále neodradilo nosiť kraťase, mňa to však prinútilo zájsť do najbližšieho sekáča po zimnú výbavu. Tam sú ceny aspoň trochu podobné tým našim, a keď sa posnažíte, môžete nájsť zlatého bludišťáka v podobe kvalitných zimných topánok len za 15 dolárov, ktoré sú len o číslo väčšie ako moja princeznovská nôžka. Až neskôr som ocenil, aký to bol kauf, lebo si do nich môžem pohodlne navliecť dvoje ponožky. Jackpot.
Ale v nadpise a perexe som spomínal polárnu žiaru, tak prečo tu píšem o oblečení? Skvelá otázka, pozorný čitateľ. Na to, aby mohol človek vidieť auroru borealis v celej svojej kráse, sa musí nádejný lovec pripraviť. Pripraviť si výbavu a pripraviť sa na sklamania. Ale najmä si musí pribaliť odhodlanie (tekuté odhodlanie iba pokiaľ lovec nešoféruje).
Čo teda potrebujeme?
Teplo (oblečenie, pitivo, oheň)
Oblaky, resp. ich neprítomnosť
Miesto bez svetelného smogu
Foťák (‘cause pics or it didn’t happen)
A hlavne potrebujeme, aby slnko vygrclo poriadny prúd nabitých častíc v správnom smere a momente, aby počas noci tieto častice zainterferovali so zemskou magnetosférou a vyžiarili elektromagnetické žiarenie s vlnovou dĺžkou vo viditeľnej časti spektra.........
A baterku, baterka sa vždy hodí ^^
Polku vecí nakúpite, a druhú si skontrolujete na nete, predpovede oblačnosti a solárnej aktivity personalizované na vašu polohu sú už dostupné. Ale poznáte predpovede, slovami klasického vtipu „Iľkove polooblačno som odhrabával spred domu pol dňa“, aj tie najnádejnejšie predpovede sa mýlia. Má to ale jednu výhodu. Občas, občas sa mýlia aj tie najpesimistickejšie predpovede, a namiesto oblakov dostanete nezabudnuteľný zážitok na celý život. Toto je príbeh o troch pokusoch, ktoré som podstúpil. S ktovieakým koncom.
Pokus prvý! 10. september, Kp = 6: šťastie začiatočníka?
Kp index je systém hodnotenia sily polárnej žiary na stupnici od 0 do 9. 0 predstavuje veľmi slabú auroru, od hodnoty 3 ju možno pozorovať v boreálnych oblastiach, 6 je už pomerne vividná polárna žiara a vyššie hodnoty už predstavujú silnú geomagnetickú búrku.
„Ideme!“ zhodli sme sa s českou kamarátkou. Bolo to impulzívne rozhodnutie, plán bol brilantný vo svojej jednoduchosti: zviesť sa mestskou hromadnou čo najďalej na okraj mesta, do temného parku okrajového susedstva, pokochať sa aurorou a vrátiť sa pred polnocou posledným busom na intrák. A tak, s prázdnym žalúdkom a nedostatočne oblečení (neukazujte tento blog starej mame pre lásku Božiu), ale s nádejou v srdci sme sa vyšplhali na malý kopček v parku a tam, na severe, sa v celej svojej kráse vznášal majestátny ...oblak.
Žiara bola bezpochyby aktívna, o to frustrujúcejšie to všetko bolo. Čo nám ostávalo...keď vám život dáva citróny....tak si aspoň urobíte tieňové divadlo v pozadí impozantne nasvieteného oblaku. A bola to zábava (s navretou žilou na čele, ale zábava). A ušiel nám posledný autobus, takže sme si o jednej ráno ešte spravili hodinovú zdravotnú prechádzku, zabili sme ju nie zrovna zdravým jedlom v Tim Hortons a spoznali nočný život Saskatoonu (pozn.: Saskatoon nočný život príliš nemá).
Drahý čitateľ, neľutuj autora, je trochu masochista a vlastne si to celé užíval. A to ani netušil, čo ho čaká budúcu noc!
Pokus druhý! 11. september, Kp = 5: odveta v objektíve profesionálnych lovcov
Lovci polárnej žiary provincie Saskatchewan majú svoju facebookovú stránku, kde zdieľajú svoje úlovky, poprípade spoločnú frustráciu z prehnanej oblačnosti. V ten deň boli nevyspaní a frustrovaní. Ale všetkým ostala vždyprítomná kanadská dobrosrdečnosť. Ich admin, Colin, dňom učiteľ a nocou fotograf, bol tej nekonečnej lásky, že mi ponúkol nočný výlet za mesto na jeho obľúbené miesto, nerušené svetelným smogom mesta. Len tak, „poď, pridaj sa!“. Nebolo potrebné ma presviedčať.
Až keď som stál na okraji cesty pred intrákom presne o polnoci a čakal na jeho čierny Ford, napadlo mi, že doma by som sa na takéto niečo zrejme nepodujal. Colina som síce vystalkoval dôkladnejšie ako cvičiacich pred registráciou seminárnej skupiny, no adrenalín pri opúšťaní mesta bol nefalšovaný. Zastavujeme na zatvorenej benzínke. Ideálne miesto na odber orgánov, romantika, vidno hviezdy, pomyslím si.
Žiadny odber, to bolo len rendezvous dnešnej loveckej skupiny. Pridala sa k nám šarmantná Colinova manželka Tara a ich dobrý kamarát Mark. Vyzbrojení objektívmi v cene môjho hráčskeho notebooku sa tri autá vydali na dobrodružstvo, ktoré bolo odsúdené na úspech.
Malo to jeden háčik. My sme chceli, ale aurore sa príliš nechcelo. Hviezdy a mliečna dráha boli nádherné, aurora samotná však pripomínala len zelenkavú hmlu farby oxidu chromitého.
Takže dva pokusy bez požadovaného výsledku. Do tretice to predsa už musí vyjsť, že?
Oh, takmer by som zabudol, Colinova stránka Chatfield Photographics je plná tých najkrajších fotiek nielen polárnych žiar! Doporučujem sa pokochať.
Do tretice! 21. september, Kp = 3: keď to čakáš najmenej!
Na víkend sme si naplánovali odvážnu akciu – objednali sme si chatky a autá a asi dvadsiatka medzinárodných študentov to išla rozbaliť do národného parku Prince Albert – Waskesiu. Boreálne lesy na severnej hranici obývanej provincie mali byť dlho očakávanou zmenou po nekonečných rovinách Saskatoonu. Malo byť zamračené a snežiť – a index polárnej žiary mal byť len 3-4, nižšia stredná trieda medzi aurorami. Lenže oblaky akosi ostali na juhu. Podozrivé. Už bola asi hodinu tma, pripravovali sme spoločnú večeru, kultúry sa miešali a všetkých nás spájal hlad.
Všetko bolo pripravené, tak som sa so skupinkou ničnerobiacich odpadlíkov rozhodol prejsť sa k jazeru. Foťák a trojnožku som si zbalil len zo zotrvačnosti.
A predsa. Taká silná, že ju bolo možné vidieť v odraze jazera. Tancovala po oblohe ako záclona pred oknom otvoreným na vetračku. Čistá mágia zelenej s občasným, nevtieravým fialovým melírom. Žasli sme.
Akoby predpoveď nedostala už tak dosť silnú ranu do rozkroku, zobudili sme sa do rozprávkového rána bez jediného oblaku. Vzduch bol čistý, suchý a chladný, jeho posledné dve vlastnosti mali impozantne devastačný účinok na dýchací epitel okolo mojich choán, dodnes ešte trochu smrkám krv. To ale neskazilo idylu celodennej prechádzky tým najkrajším brezovým lesom, v akom som kedy bol, a risknem povedať, v akom kedy budem.
Výlet ma naučil nikdy dopredu nepodceňovať oponenta v rozhovore. Kyle sa k nám pridal ako dobrý kamarát organizátorky turnusu, Rhondy. Kyle nám navaril svoje preslávené karí. Kyle bol veselá kopa a rozosmieval nás svojimi štatistikami z Tindru a sardonickým humorom. Keď sme sa však náhodne dostali na tému výživy a fyziológie, myslel som si, že som na koni. Niečo tu ale nehralo, prichádzali trefné argumenty, príčinno-následné dotazy, a následne biochemické dráhy – Kyle smrdel vedou.
Z môjho nového kamaráta sa vykľul neurobiomedicínsky inžinier, pracujúci v celkom prestížnom labe v Chicagu. Jeho zameraním sú mikroglie, a ich fenotypová variácia v roli liečby gliovej jazvy. Nachádzame úžasné prepojenia s neurogénnymi malignitami, čo by teda malo byť moje forté, a prekecávame veľkú časť výletu. Obaja máme dokonca rovnaký názor na jedenie veľkých dravých rýb na vrchole potravového reťazca v zmysle hromadenia ťažkých kovov v apexových predátoroch. Proste bromance.
Ak by ste chceli vidieť viac polárnej žiary, viac prírody a viac z výletu, a to všetko v lepšej kvalite ako dovoľuje tento blog, pripájam odkaz na album!
Dík za prečítanie! Budúcu epizódu chcem venovať užším kruhom, a síce spolužiakom, kolegom a karatistom - ak by ste mali záujem prečítať si, ako prebieha výuka, ako tu vyzerajú labáky či ako sa tu kope Maegeri, budem sa tešiť! :)
Čerešnička na záver. Bolo mi dôrazne naznačené, že musím opustiť krajinu najneskôr do dátumu uvedenom v pase. Problém je, že mi tam teta napísala 30. február 2018. Neviem, čo je vtipnejšie, či fakt, že február 2018 už bol, alebo že 30. február 2018 vlastne nikdy nebol, a nikdy nebude.